Prečo robíme to čo robíme?

Bolesti, zlepšovanie, zranenia, vášeň, vyčerpanie. Nieje pochýb o tom, že CrossFit je ako horská dráha.

Pevne verím, že má určitý životný cyklus. Avšak som v tomto športe príliš krátko na to, aby som vedel ako často sa opakuje alebo či je to pre každého zhruba podobná cesta (povedal by som, že dôvody a ciele určujú vašu cestu).

Môžem len povedať, moja cesta frustrácií a lepších nálad je približne rovnaká ako u väčšiny Crossfiterov, máme tendenciu mať rovnaký pohľad na život.

Tak čo nás priťahuje k tomuto “športu” a drží nás rovnako fascinovaných ako zaľúbených teenagerov ?

 

 

Je to ťažké, niekedy fyzicky a niekedy psychicky (častokrát aj dohromady) a odmeny sú niekedy jedinou vecou, ktorá má pre nás význam.

Nikoho netrápi váš čas, skóre, váha ktorú zdvihnete alebo či dokážete alebo nedokážete spraviť nejaký cvik. Myslieť si, že je to inak, vás môže pokúšať, aby ste sa snažili viac, avšak to je zavádzajúce. Niektorí ľudia možno majú o vás prehľad, niektorí sa môžu snažiť vás vyzvať a iný sa zasa snažia zakryť žiarlivosť, ale to nikdy netrvá príliš dlho. Väčšinu času, ak nie sú vašim trénerom alebo nie ste Sam Briggs, sa ľudia viac zaujímajú o svoju vlastnú výkonnosť, osobnosť, než o tú vašu.

Možno, že to je práve to čo nás poháňa, dokazovanie si, že za niečo stojíme, nie niekomu ale sami sebe. Áno, je tu Open a Regionálky a každú chvíľu nejaká individuálna či teamová súťaž, ale drvivú väčšinu Crossfiterov, to vôbec ale vôbec nezaujíma. Pre priemerného Crossfitera začínajú aj končia skúsenosti s Crossfitom v telocvični, do ktorej chodí.

 

Telocvičňa je ako útočisko aj väzenie. Je to priestor obývaný priateľmi a spojencami, kamarátmi a konkurentmi, trénermi a inštruktormi; je to hodina z vášho dňa, kedy sa uvoľníte a vyčistíte myšlienky.

Nie som si istý, či všetci zmýšľajú podobne, no keď som uprostred workoutu, tak vôbec nemám čas premýšľať nad niečím a stresovať sa. Práca, rodina, nedorozumenie s kamarátom – proste tam nie je priestor v mojej hlave na to, keď dýcham ako o život a mám na rukách magnézium a snažím sa vyhnúť tomu, aby mi pri wallballoch spadol medicinball na hlavu.

 

Táto sloboda byť bez obáv celú hodinu má však aj niečo do seba a nieje to len tak zadarmo: nezáleží na tom koľko workoutou som spravil alebo na koľkých súťažiach som bol, vždy som nervózny keď počujem 3,2,1 … pretože prichádza skúška.

Testovanie seba a mojich vlastných schopností a očakávaní, a aby som bol úplne úprimný – Nechcem, aby sa mi stalo, že nebudem vládať alebo mi to nepôjde.

 

Toto je presne to, čo vytvára a kontroluje horskú dráhu, naše ego. Môžeme byť svojimi najväčšími nepriateľmi. Som presvedčený, že môžem byť dobrý a niečo dosiahnuť ak prekonám vlastné očakávania. Ale tak isto sa môže veľmi rýchlo stať, že klesnem dole, ak nesplním svoje očakávania. CrossFit je len šport, robíme ho pre zábavu, aby sme boli fit, získali nových priateľov. To však neznamená, že z času na čas nám to neprinesie slzy do očí. Frustrácia, vášeň a ego – môže spôsobiť že nás to posunie vysoko ale takisto nás to môže demoralizovať na minimum.

Premýšľam nad minulosťou a vraciam sa na začiatok môjho CrossFitového života, predtým než som sa stal trénerom, predtým ako som prežil prvú súťaž alebo som sa začal považovať za fit človeka, spomínam si ako som sa vrátil domov po workoute a vyvaľoval von oči. Prečo ? Pretože som nezdvihol toľko čo iní, všetci ma porazili a ja som zvykol bývať “lepší” ako oni (vôbec to nebolo fér!!!). Pohľad na tabulu ma udrel do hlavy a bol som v šoku a celý sa triasol zo všetkých zlých myšlienok, ktoré mi behali po hlave.

Môj tréner mi v tom čase povedal: “ak chceš byť dobrým atlétom musíš chcieť napísať svoje skóre na tabulu, aby ho každý videl, a nemôžeš chcieť vidieť len to, že ťa niekto porazil, ale musíš sa snažiť ich znova poraziť, ak ťa náhodou niekto predbehne”

Odvtedy som už nebýval naštvaný, keď ma niekto porazil, ani som nebol naštvaný na iných, že dokážu zdvihnúť viac alebo sú výkonnejší ako ja. To však neznamená, že som nebol naštvaný, keď som nesplnil svoje vlastné očakávania – ale moja najdôležitejšia lekcia na tejto horskej dráhe športu bola jednoduchá – Som tu aby som vyzval a prekonal sám seba a našiel svoje vlastné limity a schopnosti a to je dôvod, prečo robím to čo robím.

Mojou vášňou sa stalo pozeranie na ostatných ľudí na rovnakej ceste a poskytovanie spôsobov a znalostí aby konali podobne – nie len vidieť ich uspieť ale taktiež ich podporovať.

Zdroj: http://www.boxrox.com/scene/2014/06/why-do-we-do-what-we-do/